Lenže politika nás zaujímať naozaj nemusí, pokiaľ sa nás bytostne nedotýka. Takže si napríklad bezstarostne podáme prihlášku na VŠ a zrazu zistíme, že nám niekto prikazuje ju platiť (o správnosť alebo nesprávnosť spoplatnenia vysokých škôl tu, napodiv, nejde. Chcem poukázať na to, že aj takéto veci sa dajú zmeniť práve v deň volieb). Alebo mi moja (tiež) maturujúca frajerka oznámi, že je tehotná- stať sa to môže komukoľvek, lenže zrazu zistíme, že štát sa o nás nepostará tak, ako by sme chceli. Ale aj toto má na starosti vláda. Pokračovať by sme mohli aj do rána.
Takže dôvod nezaujíma ma to neberiem, každá strana má v ponuke niečo, čo by zaujalo mladého človeka.
2. Sú tam stále tí istí. Toto je taká somarina, že až. Len minulými voľbami sa do parlamentu dostalo 22 zbrusu nových poslancov (SaS+ Matovičovci) a všetci sú koaliční. To je pri koaličnej väčšine o počte 79 kusov zákonodarcov slušná bilancia, a to ešte nepočítam tých, ktorí sú členmi „starých“ strán, ale ešte v parlamente nesedeli. A nech mi nikto netvrdí, že nič nezmenili, však vyslovili vláde nedôveru. Dokonca si možno ešte pamätáte vylúčenie Obyčajných ľudí z poslaneckého klubu SaS- a že jeden človek v parlamente nič nezmôže. Ha ha. Ak je koaličná väčšina takáto krehká, nie je to problém. Dokonca ani takí dinosauri, ako je Dzurinda a kolektív, nič nezmôžu.
Okrem toho, tohtoročná ponuka nových strán je viac než pestrá a bohatá. Na scénu prichádzajú Matovičovci, 99%, fajnšmekri môžu dať hlas aj Nore Mojsejovej. Vyberať je z čoho.
3. Aj tak nenaplnia svoje sľuby. Toto je vo všeobecnosti dosť prázdny argument, respektíve je to nejaký mýtus zažratý hlboko v našich mysliach, ale môžu si za to politici sami . Možno si ešte pamätáte sľub „dvojnásobné platy“, alebo „odškodníme klientov nebankoviek“ z dielne červeného tábora. Nad predvolebnými sľubmi sa preto netreba zamýšľať. Princíp reprezentatívnej demokracie totiž nie je to, že nám niekto niečo sľúbi. Volíme si tak, ako keby sme vysielali do parlamentu niekoho za seba. Teda nie sľuby, ale hodnotová orientácia je tým, čo by nám malo viesť ruku pri balení volebného lístka do obálky. Rozhodovať sa podľa predvolebných sľubov, to je ako keby som si vyberala televízor nie podľa značky, ale podľa programu, ktorý v ňom budú dávať. Sľuby prichádzajú a odchádzajú, hodnoty trvajú. A naše strany ich majú pomerne jasne určené.
4. Môj hlas nič nezmôže. Jasné, ale keď si to povieš spolu s ostatnými tisícmi tvojich rovesníkov, nemáš pravdu. Tvoja volebná neúčasť nahráva tým stranám, ktoré z duše nenávidíš. Ak nemôžeš ani vidieť trebárs Slotu, pre istotu voliť nejdeš, lebo je to *****. Lenže tým, že si nedal hlas niekomu inému, tým si dal hlas jemu. Gratulujem! Kreslá v parlamente sa prideľujú pomerne, teda podľa percenta odovzdaných hlasov. Čím viac ich teda dostane Fico, tým menej ostane Dzurinovi a podobne. Čím apatickejší budú nenáviditelia Fica, tým viac mu dávajú priestoru. Takto to totiž funguje.
Dúfam, že som vás aspoň trocha presvedčila, že ísť voliť má zmysel. Ono to totiž nevidieť hneď, tie výsledky. Respektíve, netreba čakať, že sa zázraky udejú na druhý deň. Ono vás to skôr či neskôr zaujímať začne, pretože štát do vášho života zasahuje, či chcete alebo nie. Len aby potom nebolo neskoro.
Najlacnejšie